Pýtate sa, čo to vlastne znamená, ísť na vodné safari? Menšia loď vás vezme na otvorené more a tam, ak sa doplavíte do tých správnych vôd, uvidíte možno delfíny a pri veľkej dávke šťastia snáď aj veľryby! Garanciu nemáte však žiadnu a vrátenie peňazí si tiež nemôžete nárokovať, lebo v otvorenej prírode vám nikto nemôže nič zaručiť. Sú dni, kedy návštevníci neuvidia na mori nič. V takom prípade im prevádzkovateľ nanajvýš vypíše poukážky na ďalšie vodné safari.
Dana Point sa nachádza asi hodinku autom od Long Beach. Všetko záleží samozrejme na doprave. Nám by to možno bolo bývalo trvalo aj dlhšie, ale boli sme v aute viacerí a tak sme mohli na diaľnici používať ľavý pruh, ktorý sa volá „carpool“ a je len pre tie automobily, v ktorých je vo vnútri viac než jedna osoba. Chápem túto politiku ako snahu uprednostňovať autá, ktoré prepravujú viacero osôb a tým nepriamo tlačiť obyvateľov do ekonomickejšieho využívania motorových vozidiel.
Vďaka jazde v „carpool“ sme dorazili včas, i keď naozaj na poslednú chvíľu. Rýchlo sme vystúpili z auta a bežali sme k stánku kúpiť si lístky. Pani pri okienku chvatne kývala kapitánovi lode, aby ešte počkal na posledných účastníkov výletu. Uf, stihli sme to celkom tesne. Len čo sme sa nalodili, loď vyplávala.
Počasie bolo pri začiatku našej plavby, čo bolo o deviatej ráno, ešte stále dosť nevyspytateľné. Bola hmla. Netušili sme, či sa tá hmla postupne rozplynie alebo či bude zamračené celý deň, a či nebude v najhoršom prípade aj pršať. Nakoniec sa ale ukázalo, že išlo len o ranný opar, ktorý silné kalifornské slnko v priebehu hodiny celkom rozohnalo. A tak sme sa o desiatej doobeda ocitli na modrých vlnách pobrežia Tichého oceána s jasno belasou oblohou bez jediného obláčika nad našimi hlavami. Krajšie počasie sme si naozaj nemohli priať.
Ako prví nás vítajú strážcovia prístavu – veľké hnedosrsté uškatce, ktoré na seba upozornili svojím výrazným zvieracím pachom skôr než sme ich zazreli. Vo veľkých skupinách sa vyhrievajú na prístavných skalách vyčnievajúcich z mora.
Posádka lode nás oboznamuje s „pravidlami hry“. Ak chceme niečo uvidieť, musíme mať všetci oči otvorené dokorán a ihneď upozorniť, ak niekto zočí v diaľke vodotrysk. Rozhliadame sme sa dookola a snažíme sa niečo zaostriť na nekonečnej morskej hladine. Na palube je ticho, počuť iba krákot čajok a občasné udretie vĺn o telo lode. Odrazu je to celé ako hra. Akoby sme súťažili, kto zazrie veľrybu ako prvý. Podarí sa nám to vôbec dneska? Keď sa vtom ozve hlasné „There!“ („Tam!“), vzrušenie z hry sa stupňuje. Dostavuje sa akýsi pocit eufórie z nastávajúceho dobrodružstva. Kapitán lode ihneď mení smer a vyrážame za kdesi v diaľava matne sa rysujúcimi vodotryskami. Veľryby majú pri dýchaní svoj rytmus. Pod vodou vydržia asi desať minút a potom sa tri až štyri krát v dvojminútových intervaloch vyplavujú, aby sa nadýchli. Po opätovnom ponorení môžete dlhých desať minút iba hádať, kadiaľ veľryby ďalej plávajú a či nezmenili kurz. Všetky tieto prísady neistoty pozorovania voľne-žijúcich živočíchov o to viac zvýšia pocit radosti, keď sa vám ich nakoniec naozaj podarí nájsť. A nám sa to v to krásne teplé ráno viac než podarilo!
Narazili sme na pár veľrýb druhu Gray. Dva obrovské vodné cicavce si plávali jeden vedľa druhého, vyfukovali teplý vzduch z otvorov na vrchole hlavy a svoje vyplávanie na hladinu ukončovali ukázaním svojich horizontálnych chvostových plutiev, ktorými na rozdiel od rýb nepohybujú zo strany na stranu, ale hore a dolu. Aký je to pocit, vidieť divokú veľrybu vzdialenú odo vás len 10 metrov? Cítite rešpekt voči stvoreniu, ktoré sa vám nikdy neukáže vo svojej celej veľkosti. Vy vidíte len časti jeho tela, zvyšok je skrytý pod hladinou a tým pádom jeho úplnú veľkosť len tušíte. Sledujete ako si tieto prastaré tvory pokojne plávajú a cítite spojenie s desiatkami miliónov rokov starými obdobiami Zeme. Plávajú si tak pokojne a graciózne, otvárajú papule a chytajú do nich planktón. Neuveriteľné, vidíme ich priamo pri chytaní potravy!
Pozorujeme náš pár veľrýb asi pol hodinu a sme fascinovaní slobodnou existenciou týchto gigantických predstaviteľov živočíšnej ríše. Následne však kapitán lode obracia kormidlo a my sa vydávame z otvoreného mora bližšie k pobrežiu. Naším cieľom sú tento krát menší druh veľrýb – delfíny. Delfíny – dynamické, šťastné a voľné stvorenia. Podarí sa nám ich uvidieť?
Delfíny majú na svojich čumáčikoch funkčné radary a vedia tak aj pod vodou rozoznať ľudskú prítomnosť. Dokážu dokonca rozoznať pulz človeka v ich blízkosti a tak rozpoznať aj tehotnú ženu, u ktorej zachytia dvojité srdečné odozvy. Delfíny sa vždy vyskytujú v húfoch a sú veľmi hravé. Prvé delfíny sme zahliadli ako vyskakujú nad hladinu a kopírujú tak pohyb vĺn. Ani sme sa nenazdali a zrazu boli delfíny všade. Vôbec pred našou loďou neunikali, vyzerali byť šťastné, že sme ich našli a plávali spolu s nami. Zo strán sa vymršťovali pred predok lode, kde sa vyslovene predvádzali a tešili sa z našej pozornosti. A ten pocit šťastia a hravej radosti úspešne prenášali aj na mňa. Zrazu som k nim chcela skočiť do vody a všetky ich objať. Alebo sa zachytená o ich vrchnú plutvu nimi len tak nechať ťahať. Pociťovala som eufóriu. Eufóriu z kontaktu s voľnými zvieratami.
Náš morský výlet sa vydaril nad očakávania. Rozhodli sme sa ho ukončiť vo veľkom štýle, okľukou cez San Diego. Čo budeme trocháriť! Za „modrým“ dobrodružstvom ešte na skok takmer do Mexika. Z Dana Point je to do San Diega hodina cesty. Stará štvrť San Diego je taký malý mexický skanzen. Veľké polovyschnuté kaktusy, výrazné modré, žlté i ružové farby v obchodoch predávaného mexického ponča, karikatúry smrtky v podobe tancujúcich kostričiek. Moju „modrú“ eufóriu nečakane vystriedalo prekvapenie z pocitového ocitnutia sa v Mexiku.
Cesta domov trvala určite dobré dve hodiny, ale naša nálada po celom dni bola tak dobrá, že sme si celú cestu v aute nahlas spievali. Áno, lietanie je niekedy „vyvoleným“ zamestnaním.
