Antonio a Francesco mi zároveň robia spoločnosť. Hovoria lámanou angličtinou, ale to je úplne jedno. Sedím v ich reštaurácii "Il Falchetto" - "Jastrab" na Via dei Montecatini, vo vedľajšej budove je Múzeum Fondazione Roma, pýtam sa Antonia: "Sir, what kind of museum is it?", no skôr ako slová mi pomáhajú sa dorozumieť ruky a gestá. Najlepšie urobím, ak tam nabudúce jednoducho zájdem a zistím.
Akurát prechádza okolo chlapík predávajúci ruže. Pýta sa ma, či si nechcem jednu kúpiť. Smejem sa. Možno ma chcel proste iba nejak osloviť. Všetko vidím pozitívne. To víno je silné.
A už je tu zase Francesco. Celkom fešák chlap, už postarší, ale keby mal o desať centimetrov viac, bol by to možno aj môj typ. Pýta sa, či si dám dezert. Samozrejme, že si dám dezert. Dávam si tiramisu. Cítim sa tu fakt príjemne. Ich pozornosť nie je vtieravá. Jednoducho hráme hru menom život. Títo ľudia sú jeden druhému otvorení, reagujú spontánne a prirodzene. Muži tu reagujú na ženskú prítomnosť oveľa otvorenejšie. A to vždy každej žene zalichotí. A tak sa usmievam. Celý večer sa usmievam.
To tiramisu je úžasné. Antonio ma informuje, že je čerstvé. Obrovská porcia. Mňam.
Ani neviem, ako som ta tu dnes večer vlastne ocitla. Úplne náhodne som v hoteli stretla rodinu Američanov, ktorí si objednali taxíka do mesta a bolo tam ešte jedno voľné miesto. Nestihla som si z recepcie ani zobrať mapku mesta a už som v taxíku spíkovala s Texasanmi. Napriek tomu som sa v centre Ríma rýchlo zorientovala. Vošla som jedného maličkého hotela a na recepcii bol taký milý recepčný, ktorý mi dal mapku a nakreslil, kde som a odkiaľ mi potom chodí autobus naspäť. Moja nálada stúpala. Žiadne odmerané reakcie. Zakrátko nato som prešla okolo Fontana di Trevi, Panteonu, vynorili sa mi trošku spomienky. Nie som v Ríme prvý krát. Ale život ma dnes unáša veľmi rýchlo dopredu, idem ďalej...