Sedím na Vitosha bulvári – hlavnej pešej zóne v Sofii. Je pondelok, no napriek tomu to tu žije. V podnikoch na promenáde sedia mladí aj starí Bulhari a užívajú si horúcu letnú noc.
Je celkom sranda, kam až naše slovanské korene siahajú. Už pri príchode som sa s taxikárom dohovorila aj po slovensky. Len abecedu majú odlišnú. Oficiálne sa ich písmo volá bulharská azbuka. Až na niekoľko odlišností veľmi podobná ruskej azbuke.
Sofia sa nachádza na úpätí hory Vitosha v Sofijskom údolí obkolesená zelenými lesmi a kopcami po všetkých stranách. Niečo mi našepkáva, že mesto je vysoko položené. Tak trochu mám pocit, že sa nachádzam na náhornej plošine. A veru ma môj pocit neklame. Mesto leží v nadmorskej výške 550 metrov nad morom. Len pre porovnanie: Bratislava-Čuňovo (najnižšie miesto v Bratislave) sa nachádza v nadmorskej výške 126 m.n.m., Bratislava-Devínska Kobyla (najvyššie miesto) leží 514 m.n.m. Čiže celá Sofia je položená ešte o 36 metrov vyššie než je naša Devínska Kobyla.
Sofia je plná krásnych parkov, ktoré sú vzorne udržiavané a vytvárajú tak v meste oázy zelene a oddychu. Autobusy a električky mestskej hromadnej dopravy sú poväčšine staré mašinky. V podstate takí veteráni starých čias. Podľa môjho názoru ale celkom štýlová záležitosť, ktorá sa hodí do tejto zemepisnej šírky a dĺžky. Veď napríklad Londýn je tiež Londýnom i pre jeho kultové doubledekre či čierne taxíky „hackney carriage“...
Sofia je plná historicky neuveriteľných kombinácii. V centre mesta sa nachádza antický komplex rímskej usadlosti nesúcej názov Serdica, ktorá bola založená už v 1. storočí nášho letopočtu. Len nedávno (v rokoch 2010-2012) pri výstavbe metro stanice Serdica 2, boli objavené ďalšie archeologické nálezy tejto pradávnej usadlosti rozliehajúce sa na území 6000 m² severne od centra Serdicy 1. Zaujímavé je, že priamo uprostred Serdicy 2, hneď ako vystúpite z metra, prakticky pod povrchom zemským, nájdete bulharský ortodoxný Kostol sv. Petky Samardijskej, ktorý bol postavený v 16. storočí na mieste pôvodne starovekého kresťanského monumentu z 11. storočia. Stačí ak zdvihnete svoj pohľad na úroveň ulice a uvidíte dominantnú mešitu Banya-Bashi, čo v preklade znamená „pri kúpeľoch“, ktoré sa nachádzajú hneď vedľa mešity a za čias Osmanskej ríše tvorili spolu jeden komplex. Mešita Banya-Bashi bola tiež postavená v 16. storočí, čo vysvetľuje, prečo sa ortodoxný Kostol sv. Petky Samardijskej spolovice ponára do zeme. Kostol nesmel prevyšovať na koni sediaceho Turka.
Nájdete tu tiež jeden z najstarších stále fungujúcich a na bohoslužby stále používaných kresťanských božích domov v celej Európe – Baziliku svätej Sofie, ktorá sa datuje až k 6. storočiu nášho letopočtu. Podlaha baziliky je na niektorých miestach presklená a odhaľuje prekrásnu pôvodnú mozaiku ležiacu v útrobách tejto stavby z červených tehál. Aký je to pocit ocitnúť sa vovnútri takej staručkej budovy? Mystický. Skúšate si predstaviť minulosť, ktorá sa tu odohrávala. Pozerám na okná vo výške, ktoré sú mriežkami rozdelené na kopec malých štvorčekov. Tie sú dnes zasklené. Vtedy ale asi boli otvorené. Interiér nič nechránilo pred nepriazňami počasia. Sneh, dážď, všetko muselo prenikať dovnútra.
Sofia je neuveriteľne čistá. Na ulici neležia žiadne odpadky. Pôsobí tak priestranne, nepreplneno a pokojne. Asi môže byť celkom príjemné tu bývať. To je jednoznačná prednosť východnej Európy. Nie sú tu zatiaľ davy turistov, ceny sú viac než prijateľné a máte tu miesto sa pohybovať.
Dokonca aj nakupovanie je tu originálne. Okrem klasických celosvetovo rozšírených značiek, tu skôr nájdete najrôznejšie butiky s talianskou kožou, norkové kožuchy z Grécka, či parížske blúzky.
Najkrajšou budovou Sofie je jednoznačne Chrám svätého Alexandra Nevského. Chrám nesie meno ruského cára Alexandra II. a jeho patróna Alexandra Nevského. Alexander II. je v Bulharsku uctievaný ako cár Osloboditeľ, vďaka ktorému sa Bulharsko v 19. storočí oslobodilo spod tureckej nadvlády. Pýtate sa na môj dojem? Najkrajší kostol zvnútra, aký som kedy videla, bol Notre Dame v Montreale pre jeho krásne útulné interiéry
. Najkrajší kostol zvonku bude odteraz pre mňa Chrám svätého Alexandra Nevského, ktorý je krásne členitý so svojimi okrúhlymi kopulami a predsa vo svojich obrovských rozmeroch kompaktný. Taký dom z piesku, ako by ste ho zvrchu po jeho kaskádovitých kopcoch chceli pohladkať. Tajný tip, ako si výhľad na tento skvost ešte lepšie vychutnať, je terasa vrchného poschodia hotela Sense. Na deviatom poschodí tohto ultramoderného hotela sa vám naskytne ohurujúci výhľad nielen na Chrám svätého Alexandra Nevského, Univerzitu sv. Klimenta Ohridského (žiaka sv. Cyrila a Metoda) a Národnú knižnicu sv. Cyrila a Metoda, ale aj na celú Sofiu, ktorá sa rozprestiera celým údolím až ku svahom blízkych vŕšav.
Navštevujem aj Národnú umeleckú galériu, kde je do mojej pozornosti uvedený bulharský maliar Mutafov. Keď som bola malá, rodičia mi hovorili, že more od jazera rozpoznám tak, že more nemá koniec. Že nikdy nedovidím za morský obzor. More je nekonečné aj v iných ohľadoch. Všimli ste si, že keď strávite istý čas pri mori na tom istom mieste, bude to isté more, tá istá pláž každé ráno vždy vyzerať trošku inak? Možno sa zmení odtieň modrej farby morskej vody, alebo bude voda rozbujácnená s vysokými vlnami, inokedy zase tichá ako mŕtva zátoka. Niekedy je pach morskej soli silnejší, inokedy zase preráža pach rybaciny z blízkeho prístavu. Závisí od vetra. Mutafova fascinovalo more natoľko, že ho spravil ústrednou témou svojich obrazov. Loď bojujúca s morskou búrkou, dve múzy sediace na balvane v morskom zálive pozorujúc hviezdu žiariacu nad všetkými – Večernicu alebo jednoducho pastelovými farbami (impresionizmom ovplyvnená) prímorská poobedňajšia idylka.
Nepoznám bulharské čiernomorské pobrežie, určite tu možno nájsť prekrásne pláže. Podľa výpovedí miestnych však Bulhari vraj uprednostňujú Grécko ako svoju letnú destináciu. Voda je vraj „modrejšia“, služby sú údajne na lepšej úrovni a do Grécka to majú Bulhari relatívne na skok. Ak sa Bulhari v lete zošuchnú z Bulharska do južnejšieho Grécka, tak Rumuni sa tak isto zošuchnú o stupienok nižšie z Rumunska do Bulharska. Bulharské pláže sú tak cieľom hlavne rumunských turistov.
Teraz sedím v tradičnej bulharskej reštaurácii, ktorá sa v preklade volá „Stôl starých Bulharov“. Sedím akoby v malom dvore a napriek nadmernému fajčeniu okolosediacich, si užívam jemne znejúce folklórne tóny bulharskej muziky. A nielen to. Na odporúčanie ochotnej obsluhy si objednávam typické bulharské jedlo svätojurajovskú pečenú jahňacinu podávanú s ryžou a kúskami jahňacej pečienky a k tomu znamenité bulharské červené „Carpe diem“.
Ľudia pri cestovaní hľadajú špecifiká jednotlivých krajín. Všade chcú vidieť, vyskúšať a ochutnať to, čo je tam typické, charakteristické a odlišné od ostatných miest na svete. Mňa si Bulharsko získalo svojou bohatou slovanskou pohostinnosťou s prímesou turecko-islamskej exotiky.
